Dňa ťažko povedať ktorého, lebo autor reportu je lenivý ho napísať hneď, sa stretol jaderný
veľkoklub veteránov s týmom pozliepaným z dvoch (možno troch) generácií otcov a synov. Ako už
býva tradíciou, počet hráčov činil 6 ± Bobšit a v 35 stupňových horkách sa borci v oranžovom
chladili 33 stupňovou zelenou.
Taktika bola zvolená klasicky: nikam neponáhľame a potom dáme 5 gólov. Zápas sme začali
aktívne a preto sme dostali prvý gól my – útočník išiel sám na bránu, stlačil qd ako na fife 08 a mal
som ho pri tyčke (loptu). Postupom času iniciatívu prebrali starí páni, dokopali sme ich k
niekoľkým priamym kopom a keďže sme džentlmeni, do múru sme poslali Verču. To bol správny
krok, pretože lopty lietali niekam na obežnú dráhu Saturnu. Súper to však vrátil aj s úrokmi, keď v
priebehu prvého polčasu zrejme kedysi karatista vysokým kopom zrezal Verče hlavu. Pomstiteľ
Zoro-Mišák ale na konci polčasu vyrovnal na 1:1.
Keďže sme si povedali, že musíme udržať tento stav čo najdlhšie, po asi 10 minútach
druhého polčasu sme dostali dva rýchle góly. Za stavu 1:3 sme sa teda začali s rozohrávkou
ponáhľať. Šance prichádzali, ale šťastie nám cez polčasovú prestávku odišlo rovnako ako 2 litre
zelenej a preto sme sa zmohli len na zníženie – Tom po krásnej pätičke – 2:3.
Záver sme dohrávali bez Bobšita, ktorý si privodil zranenie (nie, tentoraz nešablil). Napriek
prehre sa však nie je za čo hanbiť, keďže hráčov súpera bolo dvakrát viac a náš tým trpel akútnym
nedostatkom zeleného paliva.
Michal
Kategorie:
0 komentářů