Písal sa prvý novembrový deň a borcom z Bé tímu sa postavil do cestu za postupom ďalší z rady súperov. Tentokrát sa jednalo o nič nehovoriace AFK, ktorí proti nám nastúpili plní odhodlania a možnože aj s nejakou tou malou víťaznou dušičkou. Avšak už v tretej minúte, keď ich vlastný brankár z výhodu napálil svojho spoluhráča z metra do hlavy, pochopili, že to je tak ich jediná chvíľka slávy za celý zápas.
Už od prvých kontaktov s balónom udával náš tým tempo a rytmus hry, profesorsky dirigoval prechod ťažiska zápasu a priam majstrovsky uplatňoval poznatky z nespočetných hospodských taktických porád a video analýz. Zvolená bulharská obrana, s rýchlymi krídelnými prechodmi cez diagonálne spojnice à la Vladko Weiss v najlepších rokoch, robila súperovi značný problém, na ktorý nedokázal svoju hru adaptovať.
Betonársky chytajúci Mišo „Steroid“ Pokorný, privádzal súpera svojou dominanciou priam do nemého zúfalstva, pričom tri vsietené góly pramenili viac z našej veľkodušnosti súperovi, než jeho umu kopania do lopty. Postupne sa k ofenzívnej smršti pridali dvomi kúskami útočný hegemón „Božský“ Kája, ktorý po preradení z bránkovej pozície hrá priam Müllerovský útočno-defenzívny futbal skladajúci sa z presného vykrývania priestoru a sústavného kričania na oponenta; a taktiež Dávid „Žiadne emócie v tvári“ Blatský, ktorý so svojimi skúsenosťami už vskutku patrí medzi veteránov ligy a má priam Karhanovsky mentorský prístup k celku.
Po zmene strán, ktorú nasledovala súperova absolútna herná nemohúcnosť prameniaca z našej vysunutej pressingovej hry, podľa vzoru legendárneho Arménskeho národného výberu z roku 1977, už bolo prakticky rozhodnuté. Juro „Scheiße!!! …aaaaa” Kováč, spoločne s budúcim kráľom strelcov 3.ligy, Blonďáčikom a najlepším a najkrajším kapitánom zo všetkých kapitánov, spečatili našu výhru.
Naďalej tak priahneme za vysneným postupom a zostávame neporazení, aspoň vo vašich srdciach!
-Vozo